Boj o veterné mlyny

Autor: Róbert Sedlák | 31.8.2006 o 10:01 | Karma článku: 11,84 | Prečítané:  7247x

Veterné elektrárne nie sú tak ekologicky výhodné ako sa zdá. Tvrdí to Ministerstvo životného prostredia. (29.8.2006, Markíza, Televízne noviny) Je však toto tvrdenie skutočne pravdivé?

            V uplynulých dňoch prebehla v slovenských médiach správa o hrozbe, ktorú predstavujú veterné elektrárne pre Slovensko. Keďže o obnoviteľných zdrojoch energie som už v minulosti nielen čo to prečítal, ale aj mal možnosť sa s nimi osobne zoznámiť a vyskúšať si čo to obnáša pripraviť projekt na ich využitie, veľmi nepríjemne som ostal prekvapený kritickými slovami riaditeľky odboru posudzovania vplyvov na životné prostredie z Ministerstva životného prostredia pani Viery Huskovej na ich adresu.

            Konkrétne išlo o varovania zástupcom miest a obcí, aby k zmluvám o ich výstavbe pristupovali veľmi opatrne a aby neurobili viac škody ako úžitku. Ďalej vo vyhlásení vyjadrila obavu pred ich výstavbou v národných parkoch či chránených územiach, upozornila na možnosť dovozu starých repasovaných elektrární z krajín západnej Európy a rozhorčene argumentovala ako sú podobné projekty ekonomicky neefektívne a vôbec ako príšerne to vyzerá.

            Poslednú zmienenú poznámku radšej prenechám na každého osobný úsudok, lebo ako som už niekoľkokrát mal možnosť presvedčiť sa, čo sa nepáči jednému, môže sa páčiť druhému. A či sa parky budú stavať v chránených územiach alebo nie? Pani Husková, ale veď o tom rozhoduje práve Vy!

            V roku 1998, keď boli na Slovensku zverejnené prvé odhady koľko územia by bolo potenciálne vhodného na výstavbu veterných parkov čísla hovorili o 4300 km2. Tento údaj zahŕňal územie, na ktorom fúka vietor o rýchlosti nad 4 m/s, čo je pre roztočenie moderných veterných elektrární postačujúce. Dnes je už toto územie vo vyhláseniach Ministerstva zredukované na 0,4 % z celkovej rozlohy Slovenska, čo je iba asi 196  km². Rovnako dopadli aj odhadované energetické potenciály. Slovensko môže v tejto oblasti podľa Ministerstva životného prostredia z elektrární celkovo vytĺcť maximálne 600 GWh za rok. Len pre porovnanie, v Českej republike počítajú s dostupným potenciálom na úrovni 4000 GWh.

            Ministerstvo, aby uzavrelo dohady o tom koľko vetra, kde a odkiaľ vlastne fúka, sa  rozhodlo pripraviť mapy, ktoré zostaví ono samo a tým ukáže investorom, kde môžu veterné parky stavať. 196  km² je zdanlivo malou plochou. Ak počítame, že na 1 km² môže byť postavených aj 5 veterných elektrární, stále to predstavuje celkovo 980 kusov! Pre ministerstvo, osobne pre pani Huskovú to bolo stále veľa a tak na scénu prišiel scenár s „repasovanými“, rozumej použitými elektrárňami demontovanými v západnej Európe. Faktom však je, že ani jedna EIA (Environmental Impact Assessment), ktorá v súčasnosti leží na stole na posúdenie na Ministerstve životného prostredia, s podobnou alternatívou, využitia už použitých elektrární, vôbec nepočíta. Veterný park Skalité, na ktorý sa v tejto súvislosti pani Husková neustále odvoláva, bol postavený v septembri minulého roku po tom, čo s jeho výstavbou predtým v januári sama súhlasila.

            V tejto súvislosti je taktiež vhodné uviesť na pravú mieru, ako je to s počtom veterných elektrární, ktoré by podľa viacerých médií mali v nasledujúcom období, ak sa stane vôľa investorova, doslova zaplaviť Slovensko. Proces posudzovania vplyvu na životné prostredie má svoje postupnosti. Prvým krokom je predloženie zámeru Ministerstvu životného prostredia. Na základe jeho posúdenia sú organizácií pripravujúcej projekt veterného parku doručené podmienky, ktoré musí splniť a dokladovať v samotnom posudku. Okrem vyjadrení letcov, vojakov, ochranárov zahŕňa napríklad aj jednoročné ornitologické pozorovanie priamo na lokalite. Všetky podobné posudky a vyjadrenia sú v záverečnej správe zohľadnené a pôvodný zámer im je prispôsobený. A tak sa môže stať, že z pôvodných 40 elektrární ich zrazu ostane iba 6. Informácia o 300 veterných elektrárňach, ktoré záujemcovia o ich výstavbu deklarujú v predložených zámeroch sa tak v rukách Ministerstva zrazu stáva ľahkým nástrojom na účelové zavádzanie verejnosti.

            O škodlivosti vplyvu veterných elektrární na zvieratá o ich hlučnosti a ekonomickej neefektívnosti sa už taktiež stihlo popísať a narozprávať viac než dosť. Fámy o ich vplyve na vtáctvo snáď najlepšie vyvrátil pán Gabriel Fischer, v súčasnosti kvestor Technickej univerzity v Košiciach vo svojej práci Aspekty potencionálneho vplyvu veterných elektrární na avifaunu, publikovanej v októbri minulého roku v odbornom vedeckom zborníku Acta Montanistica Slovaca. Podľa štúdie Dánskeho ministerstva životného prostredia spomínanej v tomto článku, oveľa väčším nebezpečenstvom pre operencov sú telekomunikačné stožiare, automobily, vedenia vysokého napätia, či samotné budovy a okná. Vyjadrené v číslach, na jednu kolíziu vtáka s veternou elektrárňou pripadne 400 prípadov kolízie s telekomunikačným stožiarom, 2000 kolízií s automobilom, 4350 s vedením vysokého napätia a 9800 s budovou, alebo oknom. A  to sú ešte čísla hovoriace o dolnej hranici, zistené pozorovaniami v Dánsku, krajine ktorá chce do roku 2025 vyrábať 50% elektrickej energie práve pomocou veterných elektrární.

            Rovnako je to aj s ich hlučnosťou. Veterné elektrárne sa spravidla navrhujú v minimálnej 800 metrovej vzdialenosti od ľudských obydlí. Z vlastnej skúsenosti však viem, že žiaden zvuk zväčša nepočuť ani keď stojíte priamo pod elektrárňou, pretože ho prehluší vietor preháňajúci sa obilným poľom, alebo zvuk áut. Čo sa infrazvuku týka, jeho bežnými producentmi sú autá, lode, stroje, ale vzniká aj voľne v prírode pri búrkach, vodopádoch, alebo morskom príboji. Ľudské ucho tento zvuk nezachytí a keďže sa vyskytuje aj ako prirodzený jav, zvieratá ho už poznajú a časom si naňho dokážu ľahko zvyknúť.

            A na záver jeden záver. Rádio Expres, aby malo ako ukončiť svoj tridsať sekundový príspevok na túto tému, redaktorovi do úst vložili slová, podľa ktorých „elektrárne nefungujú, ale obce ich aj tak splácať musia“. V celom procese od začiatku až do konca vystupuje obec iba ako čistý príjemca. Ich investované prostriedky sa rovnajú nule, dokonca za možnosť postaviť veternú elektráreň v katastri obce investori platia buď jednorazovo za každý jeden kus, alebo každoročne v závislosti od objemu vyrobenej elektrickej energie. Všetky náklady znáša investor a rovnako nesie aj riziko prípadného nevhodného výberu lokality, na ktorej jednoducho nefúka. Toto riziko je však u nás prakticky nulové, nakoľko každý záujemca má k dispozícií niekoľkoročné merania smeru prúdenia a rýchlosti vetra od Slovenského hydrometeorologického ústavu, alebo vlastné merania. Výrok pána Stejskala z neexistujúceho občianskeho združenia Krajina bez vrtúľ, ktorý k tejto téme dostal priestor v spravodajstve televízie Markíza, o tom, ako by sa tie „monštrá“ museli pretrhnúť na to, aby si ne seba zarobili týmto dostal riadnu trhlinu. K avizovanému „pretrhnutiu“ (návratnosť investície), tak dochádza priemerne už po 12 rokoch prevádzky elektrárne na 20 % efektívneho výkon, pričom minimálna životnosť, garantovaná výrobcom je 20 rokov. Napokon zrejme žiaden podnikateľ na svete nebude vkladať peniaze do niečoho, z čoho sa mu už nikdy nevrátia.

            Vďaka príspevkom v médiách, na ktoré sa tento článok odvoláva sa tak veterná energia na Slovensku pomaly ale isto stáva postrachom a nechceným dieťaťom. Tomuto dieťaťu sa však našťastie inde darí. V susednej Českej republike je už v súčasnosti v prevádzke 49 veterných elektrární a do konca roku, napríklad iba vďaka jednej česko-rakúskej firme pribudne ďalších 25. Podobná situácia je aj v Maďarsku, Poľsku, Lotyšsku, či Estónsku o krajinách ako Rakúsko, Nemecko, Dánsko, alebo Taliansko ani nehovoriac. Za všetko snáď najlepšie hovorí fakt, že továrne vyrábajúce veterné elektrárne, z dôvodu svojej vyťaženosti, sú schopné dodať objednávku až dva roky po jej zadaní.

            Na Slovensku je to však tak. Z boja s veternými mlynmi sa stáva boj o veterné mlyny, kedy proti sebe stoja tí, ktorí životné prostredie majú chrániť proti tým, ktorí im v tom môžu pomôcť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Zomrel spevák skupiny Linkin Park, spáchal samovraždu

Chester Bennington sa zrejme obesil vo svojom dome.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.

KOMENTÁRE

Keď boli babičky ešte krásne

Strašne by som všetkým deťom prial vráskavé bielovlasé babičky.


Už ste čítali?